Sociálna služba – náš spoločný cieľ

Zaria­de­nie sociál­nych slu­žieb. Pojem, kto­rý  člo­vek nerie­ši kaž­dý deň. S tým­to poj­mom sa väč­ši­nou stre­tá­va, ak sa ocit­ne v nepriaz­ni­vej život­nej situ­ácii.  Poväč­ši­ne sa za takú­to nepriaz­ni­vú život­nú situ­áciu pova­žu­je cho­ro­ba ale­bo nemož­nosť posta­rať sa sám o seba  v dôsled­ku veku. 

V tých­to neľah­kých život­ných okol­nos­tiach  sa môže záu­jem­ca či už sám ale­bo jeho prí­buz­ný a zná­my obrá­tiť  na obec­ný úrad, kto­rý poskyt­ne základ­né infor­má­cie, kde sa také­to zaria­de­nia nachá­dza­jú. Využiť  môže aj pria­my kon­takt v nie­kto­rom  blíz­kom zaria­de­ní , kto­ré zma­pu­je prob­lém a podá infor­má­cie o tom, aký  druh zaria­de­nia by bol  pre vyrie­še­nie nepriaz­ni­vej život­nej situ­ácie ten naj­lep­ší. Viac o tom, ako požia­dať o umiest­ne­nie, sa dozvie­te TU.

Pobyt v zaria­de­ní sociál­nych slu­žieb môže­me pri­rov­nať k poby­tu v domá­com pro­stre­dí.  Oby­va­teľ zaria­de­nia má svo­ju posteľ, noč­ný sto­lík, skri­ňu, stôl, sto­lič­ku. Má vytvo­re­ný pries­tor, kde oddy­chu­je, kde sa stra­vu­je, či vyko­ná­va záuj­mo­vú čin­nosť. Zjed­no­du­še­ne pove­da­né – život pris­pô­so­be­ný živo­tu „ako doma“.  Zaria­de­nie okrem oby­va­te­ľov tvo­ria aj zamest­nan­ci, kto­rí  sú nápo­moc­ní  či už pri orga­ni­zo­va­ní voľ­no­ča­so­vých akti­vít, pri vyba­vo­va­ní úrad­ných zále­ži­tos­tí ale­bo pri úko­noch, kto­ré už oby­va­teľ nedo­ká­že vyko­nať sám.  Všet­ci v zaria­de­ní tvo­ria jeden tím. Naj­dô­le­ži­tej­ším člo­ve­kom v tíme je samot­ný oby­va­teľ – pri­jí­ma­teľ sociál­nej služ­by, pre­to­že on je aktív­nym spo­lu­t­vor­com posky­to­va­ných slu­žieb a záro­veň par­tne­rom v tíme.  Ďal­ším neme­nej dôle­ži­tým člán­kom tímu je rodi­na.  Na to, aby dob­re fun­go­val tím, je potreb­né, aby všet­ci čle­no­via tímu ťaha­li za jeden koniec. Iba vte­dy bude posky­to­va­ná služ­ba pros­peš­ná a bude napre­do­vať.  Cie­ľom posky­to­va­nej služ­by nie je vyko­ná­vať nie­čo namies­to oby­va­te­ľa, ale pomá­hať mu a pod­po­ro­vať ho v tom, aby čin­nos­ti, kto­ré doká­že zvlád­nuť sám, mohol vyko­ná­vať čo naj­dl­h­šie.  Oby­va­teľ nemô­že byť iba pasív­nym prí­jem­com potreb­nej sta­rost­li­vos­ti. Všet­ky čin­nos­ti, kto­ré sa mu posky­tu­jú, majú sme­ro­vať k pod­po­re a udr­ža­niu čo naj­dl­h­šej samos­tat­nos­ti a sebes­tač­nos­ti.